Holografia a jej technické aplikácie

História holografie

Holografiu objavil anglický fyzik maďarského pôvodu D. Gábor. Priamym problémom, ktorý viedol Gábora k objavu holografie, bola snaha zdokonaliť elektrónový mikroskop. V rokoch 1947–48 získal Gábor so spolupracovníkom J. Williamsom prvé plošné hologramy pri ohybe lúčov ortuťovej výbojky.

Gábor mienil ďalej pokračovať vo svojich pokusoch s elektrónovým mikrosko­pom. Princíp holografie upadol na dlhšiu dobu do zabudnutia, pretože skôr ako Gábor dospel k novým výsledkom, podarilo sa dosiahnuť zdoko­nalenie obrazu v elektrónovom mikroskope inými metódami.

Nová etapa vývoja holografie začala až po dvanástich rokoch, po objave lasera v roku 1962, sa (Saxby, 1988).

Veľký pokrok znamenali pokusy amerických rádiofyzikov a optikov Leitha a Upatnieksa (Leith, Upatnieks, 1963), ktorí vylúčili vzájomné prekrývanie skutočného a neskutočného obrazu.

Kvalitu obrazu ďalej zväčšilo difúzne osvetlenie predmetu. Pri takomto osvetlení totiž každý bod predmetu vysiela široký zväzok lúčov, v dôsledku čoho pozorovateľ (pri rekonštrukcii) vidí pri pohľade cez ľubo­voľný bod hologramu súčasne celý predmet, ktorý má všetky vlastnosti trojrozmer­ného objektu, o ktorých sa zmienil Gábor vo svojej prvej práci v roku 1948.

K rozvoju holografie prispel aj Stroke, ktorý vypracoval súčasné schémy holografických zariadení a teoreticky zdôvodnil možnosť konštrukcie röntgenového holografického mikroskopu.

V roku 1962 sovietsky vedec J. N. Denisjuk publikoval prácu o objemových hologramoch. Kým v klasickej Gáborovej metóde dopadal na fotografickú dosku pred­metový zväzok aj referenčný zväzok z jedného smeru, Denisjuk volil protichodný smer šírenia obidvoch svetelných zväzkov. Tým bolo možné zaznamenať hologram neprie­hľadných odrazných predmetov (Komar, Serov, 1987).